Dielo Nikodíma Svätohorského
Dielo svätého Nikodíma Svätohorského je veľmi dôležité. Predstavil aktuálne a autentické veľké pravdy Cirkvi, zabudnuté v tme mnohoročnej poroby. Znovu priviedol mníšsky život do tradičnej presnosti jeho zakladateľov. Hovoril k ľudu jednoduchým jazykom o hĺbke viery, preto svätohorskí otcovia na čele s nebohými Gabrielom a Teoklitom Dionýzskym, Atanázom Iverským a ďalšími pracovali na oficiálnom uznaní jeho svätosti. Okrem niektorých výnimiek svätohorskí otcovia spomínali Božieho Nikodíma ako svätého. Nikodíma kanonizoval za svätého Konštantínopolský patriarchát 31. mája 1955.
Začlenenie popredných bojovníkov kollyvadovského hnutia, Nikodíma Svätohorského, Makária Notarasa, Atanáza Parského a Paisija Veličkovského medzi svätých, ako aj uznávaná cnosť členov a nasledovníkov posvätného hnutia je najlepším potvrdením autentickosti a pravdivosti. Ctihodný Nikodím nebol slávychtivým spisovateľom, ktorý sa zaujímal o neskoršie uznanie, ale písal z lásky voči neznalým bratom. Nehral sa na vedca, teológa, či veľkého. Bol teológom životnej skúsenosti a nie rozumových chápaní a intelektuálnych akrobacií. Keď písal svoje diela, jednou rukou držal pero a druhou komboskini[1]. Neexistuje pravoslávna teológia bez askézy, duchovnej ostražitosti, čistoty a modlitby. Sme vďační ctihodnému Nikodímovi za to, že svojím životom a dielom opäť vyjadril termíny presnej pravoslávnej teológie.
V ozaj ťažkej dobe neúnavne pracoval na posilňovaní a vzdelávaní svojho ľudu, ktorý bol podrobený barbarskému dobyvateľovi iného náboženstva. Hoci nikdy neučil z katedry, predsa sa ukázal ako veľký učiteľ gréckeho národa. Jeho diela boli vydané aj po jeho ctihodnom zosnutí. Jeho duch pokračuje na Svätej Hore Atos i mimo nej. Mohli by sme povedať, že bol poslaný Bohom. Spôsobil premenu a obnovu mníšstva. Znovu sformuloval veľké pravdy a krátkodobo i dlhodobo ovplyvnil mníšsky atoský štát. Trpezlivo a s námahou, modlitbou a askézou, čistým životom sa mu podarilo začať proces významnej obnovy. Dôležitý je jeho prínos k duchovnej premene novogréckeho spôsobu života. Jeho život a diela pokračujú pri vedení, poučovaní a ovplyvňovaní.[2]
Ctihodný Nikodím a ďalší svätí Kollyvadovci neohraničili svoj zápas na otázku kolýv, slúženia panychíd v nedele a na časté sväté Prijímanie. Odvážne sa usilovali o vyslobodenie zo silných pút racionalizmu, ktorý trápil a trápi Západ. Celým svojím dielom chceli prebudiť novogrécke vedomie a ponúknuť cirkevný étos a zmýšľanie pocirkevnením sveta.
Od 18. storočia Európa zaslepovala balkánske národy svojimi vedeckými svetlami a racionalistickým spôsobom myslenia, čo považovala za veľký pokrok. Mnohí vzdelaní Gréci chceli mať dostatok vedeckých znalostí, a pravdepodobne sa im to podarilo, ale pri nerozumnom napodobňovaní vniesli cudzie prvky do bohatej gréckej tradície. Proti tomuto prozápadnému duchu sa silne postavili na odpor svätohorskí kollyvadovskí otcovia. Možno boli jedinými odporcami. Božím osvietením a inšpiráciou, znalosťami, štúdiom, opatrnosťou a rozvážnosťou, bystrosťou a obozretnosťou pozdvihli mocné slovo spolu s pozoruhodnými textami duchovného pokrmu k obľúbeniu si domáceho kultúrneho – tradičného sebapoznania. Znovu priniesli nevyhnutné prvky pravoslávnej liturgickej a cirkevnej tradície, pretože sami dobre poznali veľkú silu svätých bohoslužieb pre duchovný život veriacich. Začali hovoriť o význame isychazmu a učili isychastickej tradícii. Ovplyvnili vývoj svätohorského mníšstva v neskorších rokoch až dodnes, ale aj vývoj gréckeho vedomia a všetkých balkánskych pravoslávnych národov zakladaním monastierov, vydávaním a prekladaním kníh, ako aj ohnivými kázňami. Bavorské panovanie by vymazalo mníšstvo v Grécku, ak by predtým neexistovali Kollyvadovci.[3]
Zdá sa, že na začiatku boli Kollyvadovci na Svätej Hore len niekoľkí, osamotení, prenasledovaní, obviňovaní a porazení. Nakoniec však významne ovplyvnili celú Svätú Horu, takže dnes môžeme povedať, že Svätá Hora je kollyvadovská, verná liturgickej tradícii a častému svätému Prijímaniu, pretože zriedkavé pristupovanie k tajine života je bezpochyby proti tradícii. Je neprijateľné akékoľvek formovanie liturgického života podľa svetského chápania. Základné postoje svätých Kollyvadovcov prevládli a stabilizovali sa na Svätej Hore, ale aj v celom pravoslávnom svete. Na Svätej Hore sa dnes nekonajú panychídy v nedele, ani sa nekľačí. Vopred posvätené liturgie sa konajú večer a modlitby na svätej liturgii sa hovoria tajne. Je teda vidieť vplyv Kollyvadovcov na typikon Cirkvi.
Kollyvadovské hnutie, napriek tomu, že proti nemu tvrdo bojovali, sa rozšírilo, zachovalo a prevládlo. Toto obrodenecké, buditeľské a isychastické hnutie okúzlilo mníchov i laikov, atoských i filoatoských, zbožných i milovníkov tradície a ticha, Grékov i Balkáncov, Rumunov i Rusov. Preklad Filokalie do slovanského jazyka ctihodným Paisijom Veličkovským k tomu dopomohol. Optinský monastier mal prosperujúce mníšstvo, ktoré čerpalo z kollyvadovského ducha.[4]
Mních Mojsej Svätohorský
preložil prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD.
Dielo Nikodíma Svätohorského
[1]Komboskini (grécky κομποσκοίνι, rusky čotky) sú do kruhu upletené uzlíky pravoslávnych mníchov, ktorí ich používajú pri modlitbe. Pozri ZOZUĽAK, J.: Malý grécko – slovenský slovník. Prešov 2003, s. 66.
[2] Pozri ΚΟΥΚΗ, Κ.: Κολλυβάδες.Αθήνα 2005, s. 93 – 127.
[3] Pozri ΑΚΡΙΒΟΠΟΥΛΟΥ, Κ.:Το Κολλυβαδικό Κίνημα. Κατερίνη 2001, s. 137 – 138.
[4] Pozri tamže, s. 137 – 145.
