Prvá Cirkev v Jeruzaleme
Prvá Cirkev, ktorá bola založená v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice, nebola neviditeľná, ale viditeľná. Bola to konkrétna komunita veriacich, spoločenstvo, ktoré pestovalo evanjeliové cnosti, teda Christove cnosti, a zúčastňovalo sa na Jeho zmŕtvychvstalom a zbožštenom Tele, teda na svätej tajine Eucharistie. To znamená, že ide o komunitu veriacich, ktorú ustanovil samotný Boh a ktorej členovia sa tajomne zjednocujú prostredníctvom svätého krstu a svätého Prijímania.
Najdôležitejšou črtou tejto komunity veriacich bolo každodenné zhromaždenie, ktorého centrom bolo lámanie chleba, teda svätá Eucharistia, a Božie slovo. Len ten, kto patril do tejto konkrétnej komunity a aktívne sa zúčastňoval na všetkých kresťanských zhromaždeniach (nielen raz za mesiac alebo trikrát za rok, ako sa to deje v prípade väčšiny z nás v súčasnosti), sa nazýval a bol kresťanom. Nikto iný!
Žiaľ, dnes nie všetci členovia Cirkvi sú aktívni a živí, pretože v nej existujú ako chorí, vlažní, ľahostajní, nedbanliví a duchovne mŕtvi. „Meno máš, lebo žiješ, ale si mŕtvy,“ povedal Pán sardskému biskupovi, ktorý síce konal sväté tajiny, ale duchovne bol mŕtvy.
Keď sa nespamätáme a nebudeme sa skutočne kajať, budeme vyhodení podľa slov: „Sú jesennými stromami bez ovocia, odumretými, vytrhnutými s koreňmi…, pre ktoré je pripravené temno tmy na večnosť.“[1] Aby sme zotrvali v Cirkvi ako jej členovia, musíme byť úprimní kresťania so skutočnou vierou, láskou, pokáním, poznaním, modlitbou, pokorou a so skutočnou účasťou na spasiteľných tajinách Cirkvi.
Toto od nás, pravoslávnych kresťanov, vyžaduje naša Cirkev, aby nám poskytla nespočetné dary Svätej Trojice a bohaté požehnanie.
Prevzaté z knihy: ANAGNOSTÓPOULOS, S.: Verím… „v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev“. Prešov 2012.
[1] Jud 12 – 13.
