Stĺp Najsvätejšieho Hrobu, ktorý praskol od Svätého Svetla

 

Prasknutý stĺp

Každoročný zázrak Svätého Svetla (Blahodarného ohňa) pri Najsvätejšom Hrobe Bohočloveka Isusa Christa na poludnie Veľkej soboty je obdivuhodný a jedinečný jav, ktorého začiatky sa strácajú v hĺbke prvých storočí Rímskej ríše vo Svätej zemi okolo 4. storočia. Počas zvláštneho obradu na Veľkú sobotu okolo dvanástej hodiny vstupuje jeruzalemský pravoslávny patriarcha do Božieho hrobu a plameň Svätého Svetla z neba zapaľuje lampady Najsvätejšieho Hrobu vo vnútri aj vonku. Zapaľuje aj niektoré sviečky v rukách pravoslávnych veriacich, dokonca aj vo veľkej vzdialenosti od Božieho Hrobu. Túto udalosť sprevádzajú mnohé ďalšie pozoruhodné skutočnosti nevysvetliteľnej žiary a nehorľavého ohňa počas prvých minút.

Najnovšia vynikajúca a vedecky podložená štúdia¹ dokázala, že počas mnohých storočí, od začiatku 10. storočia (od roku 920 po Christu) až do konca 15. storočia (do roku 1480 po Christu) bol zázrak ešte viditeľnejší, pretože lampada vo vnútri Najsvätejšieho Božieho Hrobu sa sama zapaľovala po zvláštnej modlitbe patriarchu, hoci vo vnútri Božieho Hrobu sa nikto nenachádzal, pretože moslimské úrady nútili patriarchu, aby zostal vonku. A tak tento strašný a nespochybniteľný zázrak zapísalo ako nepopierateľný fakt celkovo 45 historikov, turistov a návštevníkov trinástich rôznych národností. Boli medzi nimi dokonca aj významní moslimovia Arabi a Peržania, ako napríklad veľký perzský polyhistor al Biruní (937 – 1048).

So zázrakom Svätého Svetla súvisí ešte jeden zázrak, ktorého stopa je na prasknutom stĺpe. Aj dnes mu pravoslávni kresťania vzdávajú poctu pri vstupe do komplexu budov Najsvätejšieho Hrobu. V roku 1579 na Veľkú sobotu, kvôli večnému boju heretikov proti pravoslávnym kresťanom a so snahou uchvátiť najsvätejšie pútnické miesta v Jeruzaleme, Turci po dohode s monofyzitmi Arménmi zakázali pravoslávnemu jeruzalemskému patriarchovi Sofróniovi IV. (1579 – 1608) vstúpiť dnu, aby vykonal ustanovený obrad Svätého Svetla a zatarasili mu spolu s jeho pravoslávnou pastvou hlavný vonkajší vstup do celého komplexu Najsvätejšieho Hrobu. Keď sa zvečerilo, podľa svedectva, stĺp, vedľa ktorého stál zarmútený patriarcha Sofrónios, praskol a Sväté Svetlo vyšľahlo z vnútornej trhliny, ktorá sa vytvorila, a patriarcha ho rozdával prekvapeným a radostným veriacim. Aj tureckí strážcovia zostali ohromení, otvorili bránu a dav ľudí s patriarchom slávnostne vstúpil do Najsvätejšieho Hrobu.

Podľa tradície istý emír a hodža menom Tunom, ktorý sa pri tej príležitosti nachádzal na svätom nádvorí spolu s pravoslávnymi veriacimi, vďaka zázraku uveril v Christa, vyznal novú vieru a mučenícky zomrel za Christa, pretože moslimovia ho upálili. Jeho pamiatku si Cirkev pripomína 18. apríla. Jeho sväté ostatky spolu s jeho ikonou sa nachádzajú v monastieri Veľkej Bohorodičky Jeruzalemskej.

Moldavský mních Partenios Angejev, pútnik v Jeruzaleme v roku 1845, svedčí, že v jeho dobe existoval mramorový nápis v sýrskom jazyku, ktorý opisoval udalosť zázračného prasknutia a vznietenia stĺpa.²

Starším písomným prameňom o zázraku prasknutého stĺpa od Svätého Svetla je rukopis Pútnický sprievodca jeromnícha Ananiáša z roku 1608, teda iba 29 rokov po zázraku, ktorého kópiou je kódex Monacensis Gr. 346 uložený v mníchovskej knižnici (Bayerische Staatsbibliothek) z roku 1634 (zázrak, na listoch ff. 83v-86v). O zázraku stĺpa sa hovorí aj v iných tlačených pútnických sprievodcoch v nasledujúcich storočiach. Najstarší z nich, ktorý opisuje aj mučenícku smrť svätého Tunoma, je Pútnický sprievodca po svätom meste Jeruzalem vydaný vo Viedni v roku 1749, ktorý napísal archimandrita Symeon, strážca Najsvätejšieho Hrobu.

Stĺp Najsvätejšieho Hrobu, ktorý praskol od Svätého Svetla

Vstupná brána do Božieho hrobu

Svätý mučeník Tunom

Boží hrob