Veľké pokušenie
Moja radosť z neobyčajného stretnutia so starcom Paisijom Svätohorským netrvá dlho. Sotva opustíme kalyvu Panagúda a prejdeme za drôtené pletivo, môj sprievodca sa na mňa osopí:
– Keby som ťa nezavolal, nešiel by si za starcom!
Nechápavo sa na neho dívam a snažím sa pochopiť, čo ho tak rozčúlilo. Veď som mu nič zlé nepovedal. Starec Paisij sa k nám celý čas správal prívetivo a rozlúčil sa s nami s úsmevom na tvári.
– Tebe dal požehnanie a mne nič! S tebou sa rozprával dlho a mne venoval ani nie desať minút! – zúrivo kričí ďalej.
– Máš pravdu, – snažím sa ho upokojiť, – ale ja som od neho nič nežiadal. Sám sa rozhodol darovať mi komboskini a knihy.
Vzniknutá situácia mi je veľmi nepríjemná a nechcem rozvíjať tento dialóg. Namiesto toho sústreďujem svoje myšlienky na príjemné pocity, ktoré som pred chvíľou prežíval, a zároveň sa snažím uchovať si v mysli starcove povzbudivé slová.
– Ľudia hovoria, že Paisij má hady a rozpráva sa s nimi, – skríkne rozčúlený mladík a odmlčí sa.
Vôbec nechápem, prečo mi to hovorí. Možno ma chce rozladiť alebo vyvolať vo mne pochybnosti o mníchovi, ktorý na mňa urobil silný dojem. Neskôr sa dozviem, že túto fámu o starcovi Paisijovi šíria mnohí ľudia, ktorí nerozumejú duchovnému životu a vymýšľajú si o ňom nepravdivé historky.
Keď sa ho pred časom istý diakon opýtal: „Otče, počul som, že máte hady. Je to pravda?“ Starec odpovedal: „Áno, diakon, hady (vášne) mám tu vo svojom srdci, a keď sa staneš duchovníkom, príď a ukážem ti ich (vyspovedám sa).“
Z kalyvy Panagúda sa vraciame do monastiera Kutlumusiu. Roztrasený a znepokojený reakciou neznámeho mladíka sa pokúšam upokojiť. Po cestičke vychádzame na kopec a na jeho vrchole nás čaká starý mních s bielou bradou. Keď sa k nemu priblížime, nezvyčajným spôsobom nás osloví:
– Tak čo, mládenci, boli ste za Paisijom? Všetci len za ním chodíte! Poďte ku mne, ja vám ukážem, čo je duchovný život!
Jedno prekvapenie strieda druhé. Ešte som sa nespamätal z nepríjemného zážitku a už som postavený pred novú situáciu. Nemám skúsenosti so správaním mníchov, preto neviem správne zareagovať. Doteraz mi nikto nevysvetlil podstatu mníšskeho spôsobu života a s ozajstným mníchom som sa ešte nikdy nestretol. Starec Paisij bol prvým mníchom, s ktorým som prišiel do kontaktu. Z neznámeho mnícha nemám dobrý pocit a rýchlo prejdem okolo neho. Mysľou mi prebehne myšlienka, že na starca Paisija možno žiarli a vyjadruje to takýmto spôsobom. Možno mu vadí, že za Paisijom chodí veľa ľudí.
Prevzaté z knihy: Zozuľak J. Dotyk neba – potulky po Atose. Bratislava 2020.
