Stretnutie so starcom Paisijom Svätohorským
Po svätej liturgii igumen monastiera Kutlumusiu vychádza z chrámu a mieri do jedálne. Nasledujú ho
jeromnísi, jerodiakoni a ďalší mnísi od najstaršieho po najmladšieho. Za nimi kráčajú všetci pútnici. Pred
jedlom jeden z mníchov číta modlitbu a igumen požehnáva jedlo. Všetci si sadáme a počas jedenia mlčky
počúvame duchovné poučenia starcov, ktoré číta mních z vyvýšeného miesta.
Po jedle nasleduje ďakovná modlitba a všetci vychádzame von z jedálne. Obdivujem nádvorie
monastiera, ktoré som večer pre tmu nevidel. Je nádherný slnečný, na toto ročné obdobie až neuveriteľne
teplý a príjemný deň. Moje myšlienky prerušuje neznámy Grék otázkou:
– Idem k starcovi Paisijovi. Chceš ísť so mnou?
Jeho návrh ma v prvej chvíli prekvapí, pretože toho muža som nikdy predtým nestretol. Neskôr však
pochopím, že na Svätej Hore vznikajú spontánne priateľstvá medzi ľuďmi, ktorí spoločne putujú
z monastiera do monastiera a pomáhajú si pri prekonávaní veľkých vzdialeností v divokej prírode plnej
nebezpečných nástrah. Vnímam to ako vynikajúcu príležitosť na stretnutie s neznámym starcom, pretože
moja mladá duša dychtí po autentických duchovných rozhovoroch a múdrych poučeniach. Svätá Hora je
tou najlepšou voľbou.
– Prečo nie, – odpovedám a ponáhľam sa po plecniak do svojej kélie.
– Veci si môžeš nechať v monastieri, ešte sa sem vrátime, – hovorí mi môj neznámy rovesník.
– To je dobrý nápad, – reagujem a teším sa z toho, že si nemusím brať ťažký plecniak.
Vychádzame za bránu monastiera a kráčame po lesnej cestičke nádhernou krajinou. Moje oči sa
kochajú prírodou a začínam chápať, prečo mnísi Svätú Horu Atos nazývajú Záhradou Presvätej
Bohorodičky. Naozaj sa tu cítim ako v rajskej záhrade. Počúvam každý zvuk a štebot vtákov. Nemôžem
uveriť tomu, že kráčam po zemi askétov a pustovníkov, ktorí ju posvätili svojimi svätými životmi.
Môj nový sprievodca mi počas chôdze pútavo rozpráva rôzne príhody z kélií, ktoré na Atose
navštívil. Je mi jasné, že po tejto cestičke nejde prvýkrát. Dobre ju pozná, a tak nehrozí nebezpečenstvo,
že sa stratíme. Schádzame dolu kopcom a prichádzame ku kalyve Panagúda, ako je napísané na smerovej
tabuli.
– Dobre, že sme prišli zavčasu, a tak sme tu prví, – vysvetľuje a ponúka mi lukumi so slovami:
– Toto je pohostenie od starca. Každý návštevník si zoberie jeden kúsok ako požehnanie a napije sa
trochu vody, – dodáva, a železným kladivkom búcha na kovový rám.
Sadáme si ku kríkom pred kalyvou a trpezlivo čakáme, kým starec vyjde von. Pokračujeme
v rozhovore o svätohorských mníchoch a predstavujem si askétov, ktorí celý svoj život z lásky odovzdali
Bohu. V kútiku duše túžim stretnúť veľkého starca, hoci neviem, čo by som od neho mal očakávať.
Po chvíli sa otvárajú dvere kalyvy a vychádza mních so stredne dlhou, hustou bielou bradou strednej
postavy. Na hlave má pletenú vlnenú čiapku. Je veľmi chudý kvôli dlhoročnej askéze, ale jeho pohyby
sprevádza pokoj, istota a vznešenosť.
– Poďte dnu, – volá nás.
Otvárame dvere na drôtenom pletive a cez dvor prichádzame ku kalyve, pred ktorou stojí sympatický
starec s roztvorenou náručou. S úsmevom sa nás pýta:
– Čo chcete, deti moje?
Ja mlčím, pretože v podstate nič od neho nechcem. Prišiel som sem na podnet môjho nového
kamaráta, ktorý okamžite zareaguje:
– Otče, chceme, aby ste nám niečo povedali.
– Čo vám mám povedať, mládenci? – zasmeje sa starec a naznačuje nám, aby sme vošli dnu.
Vchádzame do archondariki – hosťovskej miestnosti a sadáme si na drevené lavičky. Starec zatvára
vonkajšie dvere kalyvy a prisadne si k nám. Celý jeho vzhľad vyžaruje dobráctvo a láskavosť. Všímam si
pekné, rovnomerné a jemné črty jeho tváre. Má prenikavý, iskrivý a výrečný pohľad, plný života.
Po krátkom rozhovore sa starec postaví, chytí ma za rameno a rukou mi naznačuje, aby som cez
chodbu prešiel k dverám inej miestnosti. Trochu sa zľaknem, pretože neviem, čo odo mňa chce. Napokon
otvára dvere a vstupujeme do kaplnky.
– Sadni si sem, – ukazuje mi na drevené sedadlo a sám si sadá z druhej strany presne oproti mne.
– Čo by si mi chcel povedať?
Týmito slovami starec začína rozhovor a láskavo mi pozerá do očí. Prvotný strach ma rýchlo opúšťa
a jeho bezprostredná blízkosť ma napĺňa nesmiernou radosťou. Pýta sa ma na rôzne veci a ja mu
rozprávam o záležitostiach, ktoré ma najviac trápia. Zmieňujem sa aj o probléme s úniou a o ťažkej
situácii pravoslávnych kresťanov na Slovensku, ktorým berú chrámy a nemajú kde vykonávať sväté
bohoslužby. Starec Paisij ma trpezlivo počúva a utešuje otcovským spôsobom, plným lásky a nehy.
Nakoniec mi hovorí:
– Neboj sa, syn môj. Boh vás miluje a je s vami. Pomôže vám a vašej Cirkvi sa bude dariť. Aj my sa
pomodlíme a uvidíš.
Chvíle strávené so starcom Paisijom v kaplnke, kde sa každý deň modlí celé hodiny, sú pre mňa
veľkým duchovným povzbudením. Je veľmi jednoduchý a bezprostredný. Venuje mi veľa času, ale ja sa
nikam neponáhľam. Uvedomujem si, že na Svätej Hore čas plynie celkom inak.
Starec ma vyprevádza z kaplnky späť do archondariki a hovorí:
– Sadni si a počkaj.
Do kaplnky volá Gréka, ktorého meno si nepamätám. Medzitým pozerám vôkol seba. Izba je veľmi
skromne zariadená. Pre svätohorské kalyvy je to príznačné. Človek až tu zistí, koľko vecí k životu naozaj
potrebuje. Neuplynie ani desať minút a starec vychádza z kaplnky. Prichádza ku mne a čosi vyberá
z police.
– Zober si to ako požehnanie, – hovorí a dáva mi komboskini, ktoré sám uplietol, a dve knihy, ktoré
napísal.
Pri východe z kalyvy ma srdečne objíma a do ucha mi šepká:
– Neboj sa, Boh bude stále s tebou!
Bozkám mu ruku a so slzami v očiach hovorím:
– Modlite sa za pravoslávie na Slovensku!
– Nič sa neboj, všetko bude v poriadku.
Ak mám byť úprimný, je ťažké uveriť slovám starca Paisija, pretože situácia vôbec nenasvedčuje
tomu, aby mohol mať pravdu. V hlave mi vŕta myšlienka: „Čo môže vedieť nejaký mních na Svätej Hore
Atos, ďaleko od Slovenska, čo prežívame a kam to povedie? Povedal mi to len preto, aby ma upokojil.“
Odchádzam z kalyvy a netuším, kto je ten starec. Zistím to až o niekoľko rokov neskôr a na vlastné
oči uvidím, že jeho slová sa naplnia.
Prevzaté z knihy: Zozuľak J. Dotyk neba – potulky p
