O praxi a duchovnom videní
Človek má dušu a telo, preto aj jeho život musí mať telesnú i duševnú rovinu – prax a duchovné videnie.
Zápasy praktického (telesného) života sú: pôst, zdržanlivosť, celonočné bdenie, kľačanie na kolenách, modlitba a ďalšie duchovné cvičenia, ktoré spolu tvoria úzku a ťažkú cestu, „ktorá vedie do života“[1].
Charakteristikou duchovného videnia (duševného života) je vyzdvihnutie mysle k Bohu, duchovná bdelosť srdca, ustavičná modlitba a videnie duchovných vecí.
Každý, kto túži napredovať v duchovnom živote, musí začať praxou a potom dôjde k duchovnému videniu. Ak nebude predchádzať prax, nie je možné dôjsť k duchovnému videniu.
Praktický život nás očisťuje od vášní a vyzdvihuje na úroveň praktickej dokonalosti. Zároveň nám pripravuje cestu pre duchovné videnie. Len očistení od vášní a dokonalí môžu kráčať po tejto ceste, ako je zrejmé zo slov Svätého Písma: „Blažení čistí srdcom, lebo oni uvidia Boha.“[2] Rovnako sa vyjadruje aj svätý Gregor Teológ v paschálnej Reči: Len tí, ktorí skúsenosťou dosiahli dokonalosť, môžu bezpečne vstúpiť do duchovného videnia.
Svätý Serafim Sarovský
O praxi a duchovnom videní
[1] Mt 7, 14.
[2] Mt 5, 8.


