Anarchista na Svätej Hore Atos

Otec Nifon Vatopedský v kázni prednesenej v chráme svätého Dimitrija v aténskej štvrti Výronas vyrozprával nasledujúcu udalosť:

Keď sme ešte v začiatkoch nášho mníšskeho života žili v monastieri Vatopedi, bol tam aj náš starec Jozef Vatopedský, učeník svätého Jozefa Isychastu. Bol november roku 1973 a v Aténach sa konali masové demonštrácie študentov proti vtedajšiemu diktátorskému režimu. Mnohých z nich prenasledovala polícia.
Ja som bol v tom čase archondáris, teda poverený prijímaním a starostlivosťou o návštevníkov monastiera. Niekoľko mladých ľudí – anarchistov prenasledovala polícia, preto utiekli na Svätú Horu Atos, aby sa tu skryli. Prišli sem, pretože jeden z nich, ktorý mal z obidvoch strán oholenú hlavu a v strede „kohúta“ nafarbeného nazeleno, mal strýka v monastieri Esfigmenu. Ten povedal ostatným:
– Pôjdeme za mojím strýkom a ukryjeme sa pri ňom.
Chlapci pochopiteľne nemali povolenie na pobyt (diamonitírio), ani nevedeli, akým spôsobom môžu vstúpiť na Atos. Po niekoľkohodinovej chôdzi dorazili pred bránu monastiera Esfigmenu, ale tamojší mnísi sú veľmi prísni a keď zbadali čudne oblečených mladíkov s náušnicami v uchu a farebnými vlasmi, neprijali ich, preto odišli a pešo prišli do nášho monastiera. Cesta im trvala takmer štyri hodiny a keď dorazili, už sa zvečerilo.
Vrátnik nášho monastiera sa práve chystal zavrieť bránu, ale keď ich zbadal prichádzať, zľakol sa ich a informoval starca so slovami:
– Čo budeme robiť? Vyhodíme ich? Kam pôjdu?
Svätohorské monastiere zatvárajú svoje brány so západom slnka, takže mladíci by museli zostať spať vonku.
Starec odpovedal:
– Dobre, keď sem týchto chlapcov priviedla Bohorodička, dajte ich samostatne do nejakej izby vedľa archondariki, aby neboli spolu s ostatnými pútnikmi, ale buďte obozretní.
Nuž, ubytoval som ich. Vyzerali trochu vydesení, zmätení z udalostí, ktoré prežívali, a veľmi unavení po dlhej chôdzi. Oddýchli si, dali sme im jesť a trochu sme sa s nimi zhovárali. Povedali sme im, že môžu zostať iba jednu noc a zajtra budú musieť odísť.
Rozprávali sme im o Bohu, ktorý je láska, aj o tom, že čokoľvek by sme urobili vo svojom živote, stále existuje pokánie.
Nasledujúci deň mi mladík so zelenými vlasmi povedal:
– Otče, chcel by som zostať ešte jeden deň. Je to možné?
Ostatní nechceli zostať a odišli. Odpovedal som mu:
– Opýtam sa starca a dám ti vedieť.
Starec súhlasil a povedal, nech zostane ešte jednu noc. Zostal, ale vysvetlil som mu, že sa musí podriadiť poriadku monastiera, teda zúčastňovať sa na bohoslužbách aj na spoločnom stolovaní.
Nasledujúci deň sa ma znova spýtal:
– Mohol by som, prosím, zostať ešte jednu noc?
Starec mi povedal:
– Môže zostať, ale povedz mu, nech nosí nejakú čiapku, aby medzi mníchmi a pútnikmi nevzbudzoval pohoršenie.
Peter (to bolo jeho meno) súhlasil a poslušne nosil čiapku. V monastieri sa zdržal dva-tri dni. Zapamätal som si jeho veľké zelené oči.

Jedného dňa počas večernej bohoslužby sa z predsiene (pritvoru) chrámu ozývali vzlyky. Niekto veľmi plakal. Išiel som sa tam pozrieť a zbadal som Petra, ako zohnutý k zemi silno plače.
– Peter, čo sa stalo?
Domnieval som sa, že mu niekto vytkol jeho vzhľad, ale mýlil som sa. Povedal mi:
– Otče, chcem sa s tebou porozprávať.
Po skončení večernej bohoslužby sme vyšli von z chrámu a Peter sa ma opýtal:
– Otče, existuje spása aj pre mňa? Môžem byť spasený aj ja?
– Isteže, pre všetkých existuje spása, – odpovedal som mu. – Lotor bol na kríži a náš Christos ho zachránil.
– Vieš, ale ja som tak veľmi ublížil ľuďom okolo seba, aj rodičom a Bohu, – odpovedal.
Vyrozprával mi, že pochádza z rozvrátenej rodiny, v ktorej otec bil jeho matku, a on sa na to nedokázal pozerať. Keď mal dvanásť rokov, utiekol z domu a žil na námestí Exárchia v Aténach, kde sa v tom čase zdržiavali bezdomovci a narkomani. Začal brať drogy a jeho život sa rozvrátil, ale dušu mal veľmi dobrú.
Hovorím vám to preto, aby sme nikdy nikoho nevyhadzovali, pretože tých, ktorých my vyhadzujeme, zbiera Boh. My si myslíme, že sme tí dobrí, ale robíme chybu. Podľa slov svätého Paisija Svätohorského počas Druhého príchodu Christa uvidíme mnoho prekvapení: budeme vidieť tých, s ktorými sme „nerátali“, ako vstupujú do Božieho kráľovstva, a iných, s ktorými sme „počítali“, napríklad seba, ako zostávajú vonku. Nech sa to nestane! Modlime sa a dúfajme v Christovu lásku, aby sme všetci boli spasení.
Nuž, Petrovi sme po jeho zmene, ktorú spôsobila Presvätá Bohorodička, povedali, že by sa mal vyspovedať. Kajal sa s takým plačom, že na zemi od jeho sĺz zostala mláka.
V našom monastieri zostal dlhší čas a starec povedal:
– Povedzte mu, aby si aspoň ostrihal vlasy.
– Nie, neostrihám si ich, – zareagoval Peter, – nie preto, že by som nechcel, ale preto, aby mi po návrate do sveta ostatní nepovedali: „Aha, bol si pri mníchoch a oni ťa prinútili ostrihať sa. Ostrihám sa, keď sa vrátim.“
Nosil čiapku, neskôr odišiel a začal žiť duchovným životom. Prišiel k nám ešte raz so zmeneným výzorom a potom sa už nikdy viac neukázal.
Od chvíle, keď odišiel z domu, nerozprával sa so svojou matkou, ale my sme sa snažili skontaktovať sa s ňou. Našli sme jej telefónne číslo a vyrozprávali jej celú udalosť. Bola nesmierne dojatá, pretože si myslela, že jej syn zomrel. Nastala istým spôsobom požehnaná situácia.
O dva roky neskôr sme išli na chrámový sviatok do jedného atoského monastiera a po bohoslužbách sme pešo kráčali do iného monastiera, aby sme tam vzdali úctu svätým ikonám. Bol s nami aj metropolita Kastórie Grigórios, ktorý nás prosil:
– Nikomu nepovedzte, že som biskup, aby ma mnísi nezačali vítať s biskupskými poctami a nenastal zbytočný zmätok.
Vošli sme do monastiera, otcovia nás pohostili a keď sme sa chystali odísť, pristúpil ku mne istý mních a prihovoril sa mi:
– Otec Nifon, nespoznal si ma?
Zahľadel som sa na neho a odpovedal mu:
– Nie, kto si?
– Pozri sa lepšie, – povedal.
Čo som zbadal? Dve veľké zelené oči. Bol to Peter, ktorý sa stal poslušníkom! V tej chvíli sme si padli do náruče, plakali od dojatia a ja som oslavoval Presvätú Bohorodičku za veľké zázraky, ktoré neustále koná. Jeden z nich som vám práve vyrozprával.
Pamätajte si, že každý pútnik, ktorý prichádza na Svätú Horu Atos, prežíva zázrak vo svojej duši, preto ďakujme Presvätej Bohorodičke za to, že existuje Svätá Hora, všetky monastiere a chrámy, ktoré tam konajú veľké zázraky a uzdravujú duše ľudí. Celý svet nemá takú hodnotu, ako jediná duša!