/ Svätí a starci - Svedectvá / Lukumi zo snehu

Lukumi zo snehu

Lukumi zo snehu

 

Svedectvo otca S. A., absolventa Akadémie na Svätej Hore Atos:

„Bol 10. február 1980. Sneh sa neskoro roztápal, preto len málo ľudí schádzalo do Panagúdy, najobľúbenejšej kélie svätohorskej krajiny, v ktorej žil starec Paisij. Považoval som to za výbornú príležitosť, pretože som s ním mohol byť osamote. S požehnaním riaditeľa školy som sa vydal na cestu k skromnej kalyve, aby som dostal trocha duchovného pokrmu.

Len čo som prišiel k dverám nádvoria, potiahol som drôtenú šnúru a zazvonil zvonček. Starec vyšiel, spustil mi kľúč, ktorým som otvoril dvere. Prijal ma a povedal mi, aby som si sadol.

– Ako sa máte, otče? Ako sa vám darí? – opýtal som sa ho.

– Ako sa mám mať… som unavený a navyše chorý… (mal chrípku). Ľudia ma nenechajú zomrieť…

– Nie, otče, potrebujeme vás, – povedal som mu.

– Zdá sa, že mám ešte hriechy, – povedal, – cenné papiere… Nemám nič, čím by som ťa pohostil. Posledné lukumi (grécka sladkosť) zjedli návštevníci, ktorí tu z Karyés prišli na poludnie.

– Nič nechcem, otče, prišiel som sa porozprávať.

– Nie, počkaj, – povedal mi.

Nestrácal čas a vyšiel vonku do snehu. Zo zvedavosti som ho sledoval. Cez otvorené dvere som ho videl skloneného nad snehom. Chrbtom bol obrátený ku mne a vyzeralo to, akoby niečo robil. Po chvíli vošiel dnu a v rukách držal plechovku, v ktorej bolo vidieť akési nerovnako veľké kocky s odtlačenými prstami a stopami po dlaniach. Boli neupravené, niektoré väčšie, iné menšie. Všetky boli biele a posypané práškom ako sneh.

– Zober si, – povedal mi. – Zober si a zjedz.

Zjedol som jeden kúsok. Chutilo to ako lukumi a doslova to bolo lukumi.

– Vezmi si ešte jeden kúsok, – povedal mi, – ale posledný.

– Chutné lukumi, otec Paisij, – povedal som.

– Aké lukumi? Je to sneh, – povedal so smiechom.

Nakoniec dodal:

– Nikomu nič nepovedz. S koľkými chlapcami bývaš na izbe? Zober to kamarátom, ale dávaj pozor, aby si im nič nepovedal.

Odišiel som z kalyvy, pretože sa stmievalo a urobil tak, ako mi starec povedal. Toto lukumi, ktoré starec urobil zo snehu, zjedli traja chlapci, s ktorými som býval na izbe, ale neprezradil som im, odkiaľ ho mám, pretože som nemal požehnanie. Teraz, keď starec zosnul, prišiel čas vyrozprávať to na Božiu slávu.“

 

Prevzaté z knihy: Jeromních Isaak. Život starca Paisija Svätohorského, 2. diel. Bratislava 2020

 

Lukumi zo snehu