Prax duchovného vedenia
Človek, ktorý porušuje Boží zákon a koná hriech, ohraničuje svoju slobodu. Keď neplní Božie prikázania a protiví sa Božej vôli, uzatvára sa do úzkeho a uzavretého kruhu svojich telesných túžob a vášní, čím sa zotročuje jeho ľudská prirodzenosť, ktorá následne stráca slobodu.
Medzi neveriacimi ľuďmi je rozšírený názor, že kresťan nemá slobodu myslenia, že viera ho obmedzuje a je bojazlivý vo svojom konaní. Svätý Nektários Eginský vyvracia toto tvrdenie a hovorí: „Sloboda človeka sa neohraničuje, keď sa podriadi Božiemu zákonu, pretože Boží zákon je nekonečný a nekonečno nemožno ohraničiť.“
Podľa svätého Gregora Palamu slovo učenia, ktoré pomáha pri spáse našej duše, sa podobá semenu. Ako roľníci najprv pluhom orú pôdu a potom zasejú semená, rovnako aj my musíme najprv kultivovať a pripraviť svoju dušu, aby sme do svojho vnútra následne prijali nebeské semeno, teda Božie slovo, ktoré nám umožní duchovne rásť.
My, ľudia, nie sme bez duše, ani bezcitné polia, sme živé a rozumové bytosti a cez pokánie sami pripravujeme svoju dušu na prijatie Božieho slova. Počiatkom pokánia a našej duševnej kultivovanosti je to, čo dobrovoľne konali prichádzajúci k Jánovi Krstiteľovi, keď sa mu dávali pokrstiť, ako svedčí Evanjelium: „Prichádzali k nemu… I krstil ich v Jordáne, zatiaľ čo oni vyznávali svoje hriechy.“
To znamená, že vyznanie hriechov je počiatkom kultivovanosti našej duše, počiatkom pokánia a duchovnej prípravy, aby sme prijali spasiteľné semeno Božieho slova.
Roľníci vyorávajú z pôdy burinu a pripravujú ju na prijatie semien a rastlín. To isté v srdci človeka spôsobuje aj spoveď: rozkope ho a z jeho hlbín vyťahuje zlé vášne, ktoré tam boli ukryté, a robí ho vhodným na prijatie svätých semien, aby sa kultivovali cnosti a prinášali plody. Ako zem po páde Adama, teraz už od prirodzenosti, rodí tŕnie a neužitočnú burinu, rovnako tak aj naše srdce neprestáva rodiť myšlienky a hanebné vášne zlomyseľnosti i ďalšie hriechy, ktoré z nich pochádzajú.
Je preto nevyhnutné, aby každý človek mal svojho duchovného otca, ku ktorému bude s vierou pravidelne prichádzať, pokorí sa pred ním a bude sa mu spovedať zo všetkého zlého, čo má vo svojom srdci. Je veľmi dôležité z duše vykoreniť tŕnie a burinu hriechu, ktorú každý z nás celé roky pestoval vo svojom vnútri nepozorným a vášnivým životom.
Keď budeme mať uši pripravené počúvať slová Svätého Ducha, verme tomu, čo nám radia skúsení duchovní otcovia pre úžitok našej duše. Prostredníctvom ich odpustenia a požehnania sa človek zmieri s Bohom, ktorý zo svojej nekonečnej ľudomilnosti zostúpil na zem a zasial slová života i semeno spásy do srdca ľudí, ktorí Ho počúvajú.
Nikto z nás nech nezostane ďaleko od tajomstva úprimnej spovede, ktorá je počiatkom ozajstného pokánia, pretože ako môže kresťan napredovať k lepšiemu, keď sa nedotkne ani počiatku cností?
Otec Štefan Anagnostópulos počas jedného z pútnických výletov slovenských kresťanov v Grécku trikrát zdôraznil nesmierne dôležitú vec pre život každého veriaceho:
,,Nájdite si dobrého duchovníka, pri ktorom sa budete spovedať, pretože len dobrý duchovník vás bezpečne povedie do Božieho kráľovstva!“
Tým jasne povedal, že spovedanie sa pri jednom, potom pri druhom, neskôr pri treťom, štvrtom, piatom kňazovi človeku neprinesie žiaden úžitok. Aj svätý starec Paisij Svätohorský radil tým, ktorí za ním prichádzali na Svätú Horu Atos, aby si našli skúseného duchovného otca a spovedali sa pri ňom.
Určite si položíme otázku: Kto môže byť skúseným duchovným otcom a naším vodcom v duchovnom živote? Prečo na Slovensku absentuje prax duchovného vedenia veriacich skúsenými duchovníkmi, ako je tomu v iných pravoslávnych krajinách?
Prax duchovného vedenia siaha do 4. storočia, kedy vznikol kinoviálny a pustovnícky spôsob mníšskeho života. V pravoslávnych monastieroch v Egypte, Palestíne a Kappadokii skúsení starci duchovne viedli svoje duchovné deti. Táto autentická kresťanská prax sa dodnes zachováva na Svätej Hore Atos, kam prichádzajú mnohí ľudia z celého sveta, aby si našli spoľahlivého duchovného vodcu vo svojom živote. K najvýznamnejším duchovným otcom v súčasnosti patrí otec Efrém Arizonský, za ktorým prichádzali ľudia nielen počas jeho pôsobenia na Atose, ale aj počas jeho misijnej práce v USA a Kanade. Bohom požehnaní boli všetci, ktorí sa spovedali pri otcovi Efrémovi, pretože ako ich duchovný otec prosil Boha za ich spásu. Najlepším príkladom toho je nasledujúce videnie svätého Efréma Katunakského, ktoré vyrozprával igumen monastiera Filoteu, archimandrita Nikodím:
„V roku 1986 v Katunákia na Svätej Hore Atos navštívili ctihodného Efréma, duchovného brata nášho starca, jeho dvaja duchovní synovia. Keď ich ctihodný Efrém Katunakský zbadal, vzrušene im povedal:
– Váš starec je veľmi bohatý.
Oni mu prekvapení odpovedali:
– Ale náš starec vôbec nie je bohatý, otče!
– Je! Videl som ho pred Christovým trónom, keď mu Christos povedal: ‚Otec Efrém, veľmi si ma uspokojil. Vojdi do radosti svojho Pána.‛ Starec sa Pánovi pokorne poďakoval a povedal mu, že má aj svojich mníchov a mníšky, a keď aj oni všetci nevojdú do Raja, nechcel by tam vojsť ani on. Náš Christos súhlasil, ale starec dodal: ‚Vieš, Christe môj, mám aj laikov. Prosím Ťa aj za nich.‛ Nakoniec Christos súhlasil a spolu s vaším starcom umiestnil do Raja aj všetkých týchto laikov.
Chápete, aký duchovne bohatý je váš starec? Pred Bohom má veľkú odvahu.“
Otec Štefan Anagnostópulos, najbližší a najmilovanejší duchovný syn starca Efréma, ako skúsený duchovník, ktorý duchovne vedie tisíce ľudí, mužov i žien, počas svojich viac ako šesťdesiatich rokov duchovenskej služby, ale predovšetkým služby duchovníka, o svojom duchovnom otcovi povedal:
„Starec Efrém Arizonský sa vyznačoval pravou láskou k všetkým ľuďom bez rozdielu. Keď sa k nemu človek prišiel vyspovedať, počas spovede pochopil, že má pred sebou muža lásky, ktorý ho má rád a pristupuje k nemu hriešnemu ako k pacientovi.
Človek pri starcovi cítil, že ako lekár sa ho s veľkou láskou, nesmiernou nehou a veľmi pozorne snaží vyliečiť. Všimnite si ešte niečo. Odhaľovala sa nielen starcova láska, ale prejavovala sa jeho náklonnosť ku každému človeku, ktorého nakoniec utešoval slovami:
– Syn môj, ak sa budeš trochu snažiť prostredníctvom modlitby a účasťou na svätých tajinách Cirkvi, dosiahneš Božie kráľovstvo. Christos ťa čaká.
Tieto slová a spôsob vyjadrovali veľkú starcovu lásku. Ľudia od neho odchádzali a hovorili si:
– Akú veľkú lásku má tento človek!
Nepamätám si, aby od starca nejaký človek vyšiel nahnevaný, či nervózny a aby povedal napríklad, že mu dal slučku okolo krku. Starec nikomu nedával slučku na krk. Jeho spôsob bol iný. Čo vám poviem?
Človek, ktorý prežíva Boha lásky, prináša lásku. Človek, ktorý prežíva Boha ľudomilnosti, prináša ľudomilnosť, láskavosť a úctu voči Božiemu obrazu, ktorý sa pred ním nachádza. Človek, ktorého má pred sebou počas spovede, je Božím obrazom. Všetci duchovníci na človeka majú hľadieť ako na Boží obraz, ktorý si vážia. Ľudia prežívajú nekonečné muky, majú tisíce problémov.
Starec Efrém sa staral o manželské páry, ktoré sa hádali. Svojou dobrotou im pomáhal zvládať ich rodinné problémy. Preukazoval im nesmiernu lásku.
Láska vychádza z človeka spontánne. Keď sa hneváš, vychádza z teba hnev, keď si chamtivec, prejavuje sa tvoja chamtivosť, keď si mamonár, odhaľuje sa tvoje mamonárstvo. Všetko sa prejavuje v tvojom živote.
Keď si však človekom lásky, vychádza z teba láska. Čo má Boh, a máš to aj ty vo svojej duši ako malé dary, pochopiteľne Božie dary, to vyjadruješ, to dávaš. To, čo máš, dávaš.
Odpustite mi, ak mám Božiu blahodať, dám Božiu blahodať. Ak nemám Božiu blahodať, nedám Božiu blahodať. Dám verbalizmus. Prázdne slová. Pekné slová, veľmi pekné a obdivuhodne poskladané slová, ktoré z kázne robia majstrovské dielo, ale ak neobsahujú lásku, ak neobsahujú Boha, nevchádzajú do srdca človeka. Takéto slová urobia dojem len na chvíľu, spôsobia dočasné nadšenie a potom sa na ne zabudne, ako svedčí podobenstvo o rozsievačovi. Zabudne sa na ne.
Boh chce učeníkov, chce vojakov. Nechce prívržencov, nechce fanatikov, pretože nadmerná horlivosť, ktorá je v súčasnej dobe všade badateľná, vedie k fanatizmu, vedie do extrémov.
Starec Efrém hovoril o Božej horlivosti, ktorá vedie do Jeho Kráľovstva, do Jeho radosti. Súcitil s ľuďmi, preto mal lásku, ale pociťoval aj smútok. Často mi hovoril:
– Otče môj, aké nešťastie, aké je toto nešťastie! Aké nešťastie je medzi ľuďmi! Je mi ich veľmi ľúto. Modlím sa za nich, modlím sa za nich, modlím sa za nich…“
Medzi otcom Efrémom Arizonským a otcom Štefanom Anagnostópulom je silné duchovné puto, ktoré jasne svedčí o tom, aký má byť správny vzťah medzi duchovným otcom a duchovným synom. Otec Efrém ako pravdivý nositeľ skúsenostnej teológie je vzorom neomylného vodcu a učiteľa ustavičnej modlitby mysle a srdca, ktorú sám praktizoval a v najčistejšej forme odovzdával aj svojim duchovným deťom.
Týmto dvom výnimočným osobnostiam autentického kresťanského života vďačím za veľa, ale najväčším odkazom pre mňa zostane ich osobná duchovná skúsenosť, v ktorej sa odráža prítomnosť živého Boha, ktorú dokážu vidieť a precítiť len tí, ktorí majú srdce čisté od každej vášne a hriechu.
Prof. ThDr. Ján Zozuľak, PhD.
