/ Svätí a starci - Svedectvá / Spomienky otca Štefana

Spomienky otca Štefana

Spomienky otca Štefana

 

Otec Štefan Anagnostópoulos spomína na stretnutie so starcom Efrémom Arizonským, pri ktorom mal neopakovateľný zážitok:

„V rokoch 1959 – 1969 počas jednej z mojich častých návštev Svätej Hory Atos som stretol istého posväteného starca, ktorý ma pohostil vo svojej kalyve.

Pamätám si, že raz večer sme si obaja sadli na drevený balkónik jeho kélie a starec s veľkou pokorou a naplnený blahodaťou odpovedal na „naivné a detské“ otázky, ktoré som mu kládol. S obdivuhodnou ľahkosťou dával nášmu rozhovoru duchovný rozmer a otváral mi oči mojej duše, aby som videl na jednej strane svoju vnútornú úbohosť a na druhej strane vzácne duchovné poklady viery, ktoré mal. Poklady nahromadené v sklade jeho srdca, nie zo suchého poznania Svätého Písma a Otcov Cirkvi, ale z krvopotnej skúsenosti jeho asketického a anjelského života.

Na moju otázku ‚čo je duchovné nazeranie (θεωρία) a vytrženie mysle (έκστασις) počas ustavičnej modlitby mysle (νοερά προσευχή)‛ mi odpovedal približne toto:

‚Pred niekoľkými rokmi, otče môj, po rannom prebudení, istý mladý mních v odľahlej a ťažko prístupnej kalyve skýtu Malej svätej Anny vyšiel von, na svah hory, aby nazbieral trochu trávičky na uvarenie. Všade panovala samota a ticho. Keď zbieral trávu, nahlas vyslovoval slová modlitby:

Pane Isuse Christe, zmiluj sa nado mnou.

Pane Isuse Christe, zmiluj sa nado mnou.

Pane Isuse Christe, zmiluj sa nado mnou…

V istej chvíli a celkom náhle bola jeho myseľ uchvátená do nebeského sveta… do sveta anjelov! Jeho duša sa ocitla – a len jeho duša, bez tela – v nekonečnom množstve anjelských mocností! Toto uchvátenie a vytrženie duše je a nazýva sa nazeranie – duchovné nazeranie. V tomto stave nevyjadriteľnej radosti ospevoval a oslavoval, ako ničotný, Boha spolu s anjelmi!

Vytrženie jeho duše spolu s neopísateľným duchovným nazeraním raja i anjelov mu na niekoľko minút darovalo nevysloviteľnú radosť, Božiu slasť, dojatie mysle, svätú bázeň a nevyjadriteľnú blaženosť.

Všetky tieto Božie stavy, ale predovšetkým Božia blaženosť, mali takú veľkú duchovnú intenzitu, že ak by trvali ešte dve minúty, ako potvrdil mních, jeho srdce by viac neznieslo a zomrel by!

Hľa, otče môj, povedal starec, šťastie a krása raja nie je pre nás ničotných a hriešnych, z ktorých prvý som ja.

V každom prípade pre tohto mladého mnícha to bolo niečo veľmi silné. Toľká Božia blahodať…! Toľká sladkosť…! Toľká krištáľová čistota…! Toľké svetlo…! A anjelský spev…

Mlčiaca myseľ, nemý jazyk. Nepochopiteľné Božie veci nie je možné opísať slovami, ale som presvedčený, že toto vytrženie mysle bola minimálna informácia o stave budúceho života, pravého a nebeského života budúceho veku…‛ Tu starec ukončil popis – odpoveď.

 

Vďaka Božiemu zjaveniu a pôsobeniu z jeho úst počas rozprávania vychádzala pre mňa neznáma a zároveň nevysloviteľná príjemná vôňa. Spočiatku som si myslel, že je to vôňa zvláštneho ladanu, ktorú priniesol večerný vánok zo vzdialených kélií skýtu. Čím viac pokračoval v duchovnom uvádzaní Božích stavov o osvietení mysle a zbožštení, tým viac sa zväčšovala nádherná vôňa, ktorú nenásytne nasávali nielen moje zmysly a pľúca, ale hlavne moja prekvapená duša!

Myslel som si, že som sa opil. Ale z čoho? Z nevysloviteľnej vône? Zo zjavenia Božieho poznania? Z odhalenia nahoty a chudoby mojej duše? Alebo azda z veľmi čudného svetla, ktoré som pomaly začal vidieť? Skutočne… na chvíľu som bol ako omráčený. Aké to bolo svetlo, Bože môj?

                  Aké svetlo!

                       Aká vôňa!

                            Aké prekvapenie!

                                 Aká bázeň!

                                      Aký údiv!

 

Celá tvár tohto starca bola zahalená do zvláštnej žiary, ktorá s plynutím času bola stále jasnejšia. Túto nádhernú žiaru Božieho svetla, avšak v menšej intenzite, som videl ešte raz. A nielen ja, nehodný, ale aj ďalší desiati, ktorí boli so mnou. Videli sme ju v tvári stareny Magdalény, ktorá slúžila ako hypodiakon svätého Nektária. Vtedy bola igumenou v monastieri Chrysoleontissa na ostrove Egina. Zhromaždila nás v archondariki monastiera a po obvyklom pohostení nám dlho rozprávala. Medzitým sa zotmelo. Elektrické svetlo neexistovalo, ani zasvietená lampáda, ani sviečka, ale jej tvár – tvár malého dieťaťa – žiarila! Vydávala svetlo…!, svetlo, ktoré sa rozprestieralo aj okolo miesta, kde sedela!

Niečo podobné, ale neporovnateľne bohatšie a intenzívnejšie som videl pred sebou a psychosomaticky prežíval pri tomto roztomilom starcovi. Na istý okamih som uveril, že som bol – ja úbohý – požehnaný Božou blahodaťou ako Motovilov pred ctihodným Serafímom Sarovským.

Náš rozhovor na drevenom balkóniku začal okolo deviatej hodiny večer a skončil o druhej hodine po polnoci, keď mala začať príprava na svätú liturgiu.

Aké požehnanie, Bože môj…! Aké zvláštne svetlo! Upokojujúce a príťažlivé. Darovalo mi psychosomatický pokoj a útechu, ale aj veľa lásky. Pre mňa, biedneho a žobráka, to boli nepoznané stavy. Dlhý čas som bol zaplavený zvláštnym psychosomatickým pokojom, ktorý sprevádzal silný a nezmazateľný obraz Božieho svetla v mojom srdci.

Celé týždne ma tajomne „hlodalo“ pozorovanie tohto svetla. Bolo prirodzené? Tisíckrát nie. Bolo stvorené? Azda to bolo neviditeľné svetlo mysle a očistenej duše starca vo Svätom Duchu? Neviem, pretože ho vôbec nepoznám. Azda Božie a nestvorené? Moja duša hovorila aj vtedy, aj teraz: ÁNO. Ale Boh „vie“, pretože ja nemám túto skúsenosť.

Odvtedy tento starec ako orol lieta prostredníctvom Svätého Ducha stále vyššie do ťažko viditeľných výšok teológie, v protiklade so mnou, ktorý ako odporný červ som ešte ťahaný po kanáloch vášní.

  • On sa ustavične obohacuje v Christovi a ja, žobrák, zomieram.
  • On sa nachádza vo svetle Božej blahodate a ja sa ešte hľadám v pustej tme.
  • On je olivová vetvička plná plodov a ja ker posiaty bodliakmi.

Taká je pravda. Pravda, o ktorej svedčia a rozhlasujú po celom svete všetci pravoslávni veriaci. Pravda, ktorú vidia nepriatelia viery a z ktorej sa radujú jej priatelia. Pravda, ktorú prijímajú nepravoslávni ľudia i ľudia iných náboženstiev.

 

Odvtedy uplynulo takmer šesťdesiat rokov. Táto skutočnosť a zážitok, podobne ako ďalšie, ktoré nasledovali, označili cestu môjho kňazského života a upevnili mi vieru. Napriek tomu sa mi kvôli mnohým vášňam nikdy nepodarilo byť darcom svetla od Božieho svetla, ktoré vtedy zaplavilo celé moje bytie. Bol som, ako som dodnes, bezvýznamnou svätojánskou muškou…“

 

Otec Štefan Anagnostópoulos

Spomienky otca Štefana

 

Kázeň otca Štefana:

 

https://www.youtube.com/watch?v=9P9PMQVgsW0