Aké to bolo požehnanie
Raz som po chrámovom sviatku v Lavre šiel šesť hodín pešo, aby som sa stretol so starcom Paisijom v Panagúde. Poslednýkrát som ho videl pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Stretol som ho v lese. Hneď ma spoznal a pozoruhodné bolo, že mi povedal dátum, kedy som sa stal diakonom a kedy kňazom. Navrhol som mu:
– Otče, nemohli by sme sa trochu najesť?
– Mám niečo, – odpovedal mi.
Ukázal mi igelitovú tašku, v ktorej boli tri veľmi malé paradajky a jeden a pol hrianky. Pomyslel som si: „Toto budeme jesť?“ Nezdržal som sa a povedal mu:
– Ako sa z toho najeme, otče? Ja som odvčera nič nejedol. Mne nestačí ani dvadsať takých paradajok.
Odpovedal mi:
– Otec Charálambos, pomodlime sa, požehnáš to a ešte sa zvýši.
Otvoril tašku, roztrhol ju na znak kríža a rozprestrel ako obrus. Dal mi dve paradajky a jednu hrianku. On si zobral polovicu hrianky a jednu paradajku. Nuž, vstali sme, pomodlili sa a po modlitbe povedal: „Svätý otče požehnaj.“ Požehnal som a začali sme jesť. Kam odišiel všetok ten hlad? Najedol som sa do sýtosti. Akoby mi niekto upchal hrdlo. Nasýtil som sa a nemohol som dojesť celú hrianku. Trochu som z nej nechal. Chcel som len vodu. Starec mi opakoval:
– Jedz, otec Charálambos.
– Ako mám jesť, otče, už som sa nasýtil.
Kdekoľvek som počas celého dňa prišiel, nemohol som ani jesť, ani nič vložiť do úst. Všade som si pýtal len „vodu, vodu, vodu“.
Urobilo to na mňa veľký dojem a neskôr, keď som kráčal osamote, hovoril som si: „Aké to bolo požehnanie! Ako Christos požehnal päť chlebov a dve ryby a nasýtilo sa päťtisíc mužov, okrem žien a detí. Pánovo požehnanie!
Charálambos Anastásis
Aké to bolo požehnanie
