Duchovný otec a duchovné dieťa

Každý človek má svojho telesného otca, ktorý ho priviedol k fyzickému životu. Kresťan má okrem telesného otca aj duchovného, ktorý ho duchovne obnovil, priviedol k životu v Christu a vedie po ceste spásy. Fyzické narodenie dáva človeku život, začleňuje ho do ľudskej spoločnosti, ale duchovná obnova, nové narodenie v Christu, ho privádza do spoločenstva Cirkvi a poskytuje mu možnosť žiť životom v Christu a s Christom. V tomto zmysle duchovní otcovia sú lekári, ktorých Christos ustanovil v podobenstve o dobrom Samaritánovi,^[1] aby sa starali o chorých – hriešnych, ktorých zraňujú neviditeľní nepriatelia – démoni. Musia však dobre vedieť, ktoré rany je potrebné vypáliť, ktoré vyrezať a ktoré obviazať. Zároveň musia vedieť, ku komu majú byť prísni a ku komu zhovievaví.

V prvotnej Cirkvi, kedy kresťania prijímali svätý krst v dospelosti, duchovným otcom pre kresťana bol pastier Cirkvi, ktorý ho katechizoval a učil pravdám Evanjelia, potom ho pokrstil a následne viedol k životu v Christu. Dnes, keď takmer všetci prijímame krst v detstve, duchovným otcom kresťana často nie je kňaz, ktorý ho pokrstil, ale ten, ktorý ho v istej chvíli jeho života priviedol k vedomej viere a vedie ho k dôslednému kresťanskému životu.

Príklad apoštola Pavla poukazuje na tajomstvo duchovného otcovstva v celej jeho duchovnej kráse. Pavol bol duchovným otcom kresťanov v Korinte, ale aj v mnohých ďalších mestách. Nebol len vychovávateľom a učiteľom v Christu, ale otcom, ktorý ich duchovne znovu zrodil a priviedol do rodiny vykúpených. Jeho apoštolské srdce horelo láskou k duchovným deťom. Táto otcovská láska v Christu tvorila hnaciu silu jeho apoštolskej starostlivosti. Chcel im odovzdať nielen Evanjelium, ale aj svoju dušu.^[2] Usiloval sa sformovať Christa v ich vnútri,^[3] preto neprestával poučovať každého a so slzami,^[4] aby z nich vybudoval Christovo telo a upevnil ich v živote podľa Christa.^[5]

Prevzaté z knihy: Zozuľak J.: Ortodoxia a ortopraxia. Prešov 2007.